Vytlačiť túto stránku
nedeľa, 21 september 2014 22:08

Šikanu pozná takmer polovica žiakov

Napísal(a) GFK

Takmer polovica žiakov priznala, že boli obeťou šikany. Tretina opýtaných detí sa so svojim trápením nikomu nezdôverí. Viac ako polovica prípadov šikany sa stáva priamo v školskom prostredí. Tretina žiakov uviedla, že bolo svedkom šikany.

33,6% prípadov šikany bolo formou vulgárnych nadávok a 18,7% prípadov formou agresívneho správania. Viac ako tretina prípadov šikany nebola napriek sťažnostiam vôbec riešená. Hrozné čísla...

Predstavte si, že ste sa opäť vrátili do školskej lavice a každý deň musíte svojmu spolužiakovi nosiť nové hračky, pretože len vďaka tomu vás nebude zosmiešňovať v kolektíve, nebude vám brať desiatu či dokonca ubližovať. Presne to je príbeh malej Lucky, ktorá deň čo deň nosila v školskej taške hračky, ktoré potom rozdávala svojim spolužiačkam. Keď sa to dozvedela jej matka, chcela situáciu okamžite riešiť, žiaľ neúspešne: Lucku musela nakoniec prihlásiť na inú školu.

„Dôvody šikany môžu byť rôzne. Disharmonické, narušené rodinné prostredie, v ktorom dieťa vyrastá, rodičia, ktorí dieťa príliš trestajú alebo si ho nevšímajú, túžba upútať pozornosť spolužiakov či učiteľov a iné. Základom prevencie šikanovania je naučiť deti zvládať hnev a zlosť, byť empatickým k správaniu a prežívaniu ľudí okolo seba," hovorí školská psychologička prof. PhDr. Eva Gajdošová, PhD.

Dnes už vieme s touto situáciou niečo urobiť

Na Slovensku sa už niekoľko rokov realizuje  program s názvom Druhý krok,  ktorý v školskom prostredí pomáha riešiť agresiu, násilie, šikanovanie, týranie, hyperaktivitu, introverziu a rozvíja u detí empatiu, komunikačné zručnosti, morálne správanie, dobré sociálne vzťahy, súdržnosť v triede a spoluprácu školy a rodiny. V roku 2014 sa program Druhý krok dostal do 54 škôl. Momentálne je do tohto projektu zapojených už 154 základných škôl, ktoré tento program zaradili do vyučovania v rámci predmetu etická výchova.

Fungovanie a prínos programu

Program funguje na princípe fotografií, ktoré zobrazujú konkrétnu emóciu, či situáciu – šťastné deti, deti smutné aj nahnevané. Zobrazuje aj vzťahy v rodine či v škole. Špeciálne vyškolený pedagóg vedie na základe týchto fotografii s deťmi diskusiu, pýta sa ich na zobrazené emócie, na to, či sa deti v takejto situácii ocitli, kedy a ako ju riešili.

Napríklad, v prípade negatívnych emócii sa snaží žiakov priviesť k záveru, ako smutnému či nahnevanému kamarátovi pomôcť. Učitelia, ktorí s týmto programom už pracovali, zaznamenali vo svojej triede veľký pokrok a pozorovali viaceré pozitívne reakcie a prejavy správania žiakov. Deti si viac ako dovtedy všímali emócie na tvárach svojich spolužiakov, začali ich postupne identifikovať na základe neverbálnych prejavov a verbálne opisovať. Deti boli schopné vcítiť sa do prežívania iných – opísať, čo spolužiak prežíva, či je skľúčený, veselý a i. 

Rodičia mnohokrát ani netušia, čo ich dieťa v škole prežíva,“ vysvetľuje psychologička prof. PhDr. Eva Gajdošová, PhD. Podľa aktuálnych prieskumov sa totiž až tretina opýtaných detí so svojim trápením nikomu nezdôverí. „Program Druhý krok má zmysel a deťom skutočne pomáha. Niekedy až natoľko, že práve deti vychovávajú svojich rodičov. Jedna moja žiačka bola svedkom rodičovskej hádky, čo sa v súčasných rodinách stáva pomerne často. Práve ich šesťročná dcéra im presne vysvetlila, ako majú konflikt vyriešiť a aké je dôležité, aby sa udobrili,“ dodáva s úsmevom prof. PhDr. Eva Gajdošová, PhD., ktorá je zároveň odbornou garantkou programu Druhý krok.

Učitelia zdôrazňujú prínos programu aj u výrazne introvertných detí, ktoré sa nechceli prejaviť v triede pred ostatnými žiakmi. Žiaci postupne získali odvahu hovoriť o sebe, o svojich pocitoch, zapojiť sa do sociálnej komunikácie. Program bol účinný aj u hyperaktívnych a nepozorných detí. Počas prvých stretnutí programu síce reagovali zvýšenou hyperaktivitou, nepokojom a výbušnosťou, ale postupne sa ich psychomotorický nepokoj zmenšoval, deti sa upokojili a začali uplatňovať sebaregulovanie emócií.

Účinok programu sa ukázal aj pri riešení konkrétnych konfliktných situácií v triede, v ktorých začali deti používať zručnosti osvojené v modelových situáciách programu. Vďaka pravidlám, ktoré si so svojimi žiakmi učitelia stanovili, sa deti začali navzájom viac počúvať, prestali si skákať do reči a viac si pomáhajú.

 „Najväčším prínosom projektu je to, že sa s deťmi otvorene rozprávame o emóciách. Deti nie sú na to zvyknuté, že sa im niekto takto venuje, nevedia čo sú to city. Projekt  je priamou a otvorenou komunikáciou o tom, čo cítim a veľmi tomu napomáhajú aj vyobrazené emócie na kartách,“ hovorí Mgr. Martina Rečičárová, učiteľka na základnej škole v Trenčíne.

Zdroj: www.prevenciasikanovania.sk a www.gsk.com



Na zlepšenie našich služieb používame súbory cookies. Prehliadaním web stránok súhlasíte s ich využitím. Používanie môžete odmietnuť nastavením Vášho prehliadača.