sobota, 13 marec 2021 18:17

Z denníka triatlonistky: Keď ťa tvrdý šport chytí za srdce

Napísal(a)
Ohodnotiť túto položku
(0 hlasov)
Z denníka triatlonistky: Keď ťa tvrdý šport chytí za srdce Zdroj foto: Jana Beňačková

V živote vraj mala šťastie na priateľov, ktorí jej vedeli dodať energiu a neustále jej podsúvajú nové a ďalšie výzvy. Medzi nimi sú aj kamaráti, zanietení snowboardisti Robčo a Tomino, športovci z Liptovského Mikuláša, ktorí sa rozhodli presedlať zo zimných športov aj na letné. Otvorili si športový obchod na Strednom Slovensku a v lete 2011 sa rozhodli, že zorganizujú prvý Cross Sprint Triatlon na Liptovskej Mare. Práve ten sa stal aj našej triatlonistke osudným! Športu zasvätila telo i dušu, odmakala 11 hodín a 40 minút šťastná a usmiata slávny trojboj a stala sa vicemajsterkou Slovenska v dlhom triatlone. Aké to je začať a žiť týmto športom, už ďalej rozpráva autorka spovede a naša čitateľka Janka Beňačková.

Na Liptovskej Mare bola predo mnou nová výzva. No keď už som sa prihlásila, musela som začať behať. Beh som nenávidela. Boleli pri ňom nohy. Ešte som aj fajčila, asi tak priemerne 8 až 10 cigariet denne a každé ráno mi pískalo v prieduškách.

A zrazu ten deň bol tu. Vtedy, ešte s bývalým manželom Saškom sme celkom nevedeli do čoho ideme. Plávalo sa v priehrade, ktorá mala 17 C. Dokonca sme mali oblečené neoprény na windsurfing a nie na plávanie. Hneď na štarte ma súťažiaci nechtiac kopli do brucha a plávalo sa mi veľmi zle. Do neoprénu sa mi nabrala voda, mala som stiahnuté pľúca a nevedela som poriadne dýchať. Na horskom bicykli som sa ukľudnila a beh som dobehla síce doštípaná, ale nakoniec som skončila celkovo druhá žena. A to bol začiatok.

Nastúpila som do vlaku, v ktorom sa veziem dodnes. Tréningové dávky sa začali zvyšovať. Z horského triatlonu, kde som sa stala viacnásobnou Majsterkou SR, som pokročila na klasický triatlon na cestnom bicykli. Najskôr šprint, potom olympijská vzdialenosť, následne vzdialenosť polovičného Ironmana. To všetko za deväť rokov. Zažila som pády, krv na pretekoch, roztrhnutú reťaz, ktorá sa nedala opraviť no aj slzy smútku a šťastia v cieli.

 

Ťažké rozhodnutie, za ktoré zaplatíte nielen peniazmi

Už mi chýbala len jedna disciplína. Tá kráľovská. Dlhý Triatlon, dĺžka Ironman trate. Pre mňa v minulosti nepredstaviteľné. Ako môže niekto zaplávať 3,8 kilometra potom ísť 180 kilometrov na bicykli a ešte odbehnúť po tom všetkom maratón? Veď to sa nedá! Ako na to trénujú, tí, čo chodia do práce. Ako je možné, že to zvládnu ? Pýtala som sa sama seba.

Musím povedať, že v rozhodnutí mi pomohol paradoxne COVID. Mesiac sme nemohli chodiť  do práce a potom nasledoval jemne obmedzený režim. Na základe tohto všetkého som sa rozhodla, že pretekov sa zúčastním, alebo minimálne skúsim prísť do cieľa. Nikto v mojom okolí nebol touto myšlienkou veľmi nadšený. Hlavne nie môj priateľ Luki, ktorý mi stále vravel, že sa budem veľmi trápiť a viackrát ma odhováral.  Ale nedala som sa.

Aj keď som prihlásenie zvažovala už dlhšie, moje definitívne rozhodnutie padlo len mesiac a pol pred pretekmi.  Bola polovica júna a ja som zaplatila najnižšie štartovné 120 Eur. Čo teraz? Musím začať viac trénovať, veľa bicyklovať a behať. Nič jednoduché. Mala som za sebou naozaj ťažký rok. Úmrtie najbližšieho, veľa povinností, výmena práce. A k tomu všetkému hrozí aj pretrénovanie, presilenie šliach, ochorenie alebo pád z bicykla. Ale kde začať? Najskôr v hlave.

Musíte si celé preteky vedieť predstaviť. Ako sa vám budú cápať hodinu na chrbát plavci, budete 6 hodín na bicykli, kedy máte osemdesiat percentnú šancu, že bude dosť fúkať a maratón v pekelnom teple, ktoré v Piešťanoch v auguste býva. A hlavne si predstavte neustále trénovanie, či sa vám chce alebo sa vám nechce, je zima alebo prší, bolí vás zadok či hlava. Ak už si to viete aspoň trocha predstaviť, prvý krok máte za sebou.

 

Trénovať, trénovať, trénovať..

Každý deň sa budíte s tým, že musíte cvičiť niečo dlhé, plávanie, beh či bicykel. Častokrát aj dvojfázovo. Trénovať ma našťastie vždy bavilo. Ale toto bolo naozaj niekedy priveľa. Plávanie by nebol problém, ale voda v jazere Horná streda sa nechcela  začiatkom leta otepliť. Zo studenej vody ma boleli uši. Sedlo na bicykli, keďže ste v predklone a opretí v časovkárskej polohe, musíte tiež vymeniť. Nedarilo sa mi. Vyskúšala som tri a aj tak mi bolo po nasadnutí  na cestný bicykel, do plaču. Už som si pomaly nemohla ani sadnúť, tak ma boleli kosti na zadku a preteky sa stále približovali. Tretry ma po sto kilometroch vždy tlačili. Kúpila by som si väčšie, ale objednať nové som už nestihla vzhľadom na dlhé dodávky do obchodov kvôli COVID-u. Zrazu všetci chceli bicyklovať. Ešte som si vravela, beh je v pohode zatiaľ. Samozrejme po viacerých dlhých tréningoch ma začala bolieť šľacha na chodidle. V hlave sa mi premietli najhoršie scenáre. Dostanem zápal a môžem sa s pretekmi rozlúčiť. Dopriala som si pár dní kľudu a noha sa zotavila. Mala som aj obavy o kolená, ako vydržia taký nápor, nemám totiž predné väzy a musím si dávať naozaj pozor. Vnútorný hlas mi však hovoril, že ľudia trpia aj inými chorobami a majú väčšie problémy, ktoré prekonajú a Ironman je oproti tomu úplná malina.

Mala som aj pozitívne myšlienky. Prestavovala som si, ako budem stretať na trati všetkých mojich priateľov, spolupretekárov dlhého triatlonu a celé  budú v mojom rodnom meste, ktoré je pre mňa najkrajšie na svete. A potom som sa tešila na ten pocit, keď to zdoláte.

 

Deň D

Nastal deň D, prvý august nesklamal. 30 C, vietor a bezoblačno, presne ako som predpokladala a samozrejme aj predpoveď počasia. V duchu som si vravela, že mohlo byť aj 34 C.

Pred pretekmi som bola nafúknutá, lebo toľko vitamínov, magnézia a proteínov ako za posledný týždeň som v živote nezjedla. Fuj. Doplnky výživy veľmi neobľubujem. Aspoň som sa vyspala, vravím si. Už len si prichystať veci do depa a hurá do vody. Pred štartom som si opakovala, na čo si mám dávať pozor, aby som nedostala penalty box, ako mám stláčať gombíky na hodinkách, čo mám kedy zjesť aký gél, kade mám ísť do depa a kde mám veci.

 Na plávaní bola mela

Na začiatku plávania som na chvíľu nepočula, lebo som stála vedľa dela. Nastala mela, keďže štartovalo skoro 300 pretekárov, stále som dúfala, že sa po kole sa dav roztiahne (plávali sa tri kolá). Ale toto sa nekonalo. Nevadí, hovorím si, pláva sa mi super, nevidím síce na bóje poriadne cez slnko, ale dav ma potiahne. Dostala som pár cez hlavu od plávajúcich pri obiehaní, ale nič vážne. 3,8 kilometra vo vode som dokončila za hodinu a desať minút a jemným poklusom som sa odobrala do depa po bike. Dala som si nasilu dva gély, naozaj ich nemusím, ale keď treba a vybrala som sa na 180 kilometrovú trať do Červeníka a späť 6 krát.

Pád na bicykli aj prenášanie

Niekomu sa to môže zdať, že okruhy sú otravné, ale ja som sa tešila na divákov, ktorí ma po každom kole v Piešťanoch povzbudzovali a kričali moje meno. Miestami som mala zimomriavky. Naozaj nádherný pocit. Prvé dve sa mi išli skvele. Vietor sa však stále zosilňoval. Chcela som ísť pôvodne rýchlejšie, ale povedala som si, že budem dodržiavať rýchlosť 30 km za hodinu, lebo po bicykli ma čaká ešte maratón. Spomalilo ma aj to, že som počas bicyklovania musela štyrikrát krát zosadnúť a preniesť bicykel v ruke asi 150 metrov, keďže na ceste ostalo sklo z traktora. Tešila som sa, že sa mi nič, po 6 hodinách na biku, nestalo. Videla som i nepríjemný pád, ako bicyklistu zhodil silný bočný vietor, keď sa chcel napiť.

 

Maratón v 30 C

Behania som sa najviac bála, ale po poslednom okruhu na bicykli som sa naň vyslovene tešila. Konečne odhodím malé tretry, čo som si v nich precvičovala prsty, aby mi netŕpli a obujem si „veľké“ tenisky. A hlavne zosadnem z tejto neprirodzenej polohy na bicykli a prestane ma tlačiť zadok. Jupíí, bežím. Prvý kilometer tempo 5:10, si vravím, ukľudni sa, je hrozné teplo. A ten asfalt ho ešte sálal. V duchu som si opakovala, že musím stále piť a tak som stála každý 1,5 km na občerstvení. Vravela som si radšej zastať ako byť následne dehydrovaný. 

V panujúcom teple som spomalila o pol minúty na kilometer a užívala si trať a divákov. Na Lodenici som sa tešila, koho stretnem na vale, v parku a zasa v parku a zasa na vale, na Lodenici a takto dookola. Predstavovala som si, že bežím s kamošmi tréning, okolo sú diváci a bike a plávanie som vôbec predtým nešla.

 

Pocity v cieli

Pretekári, známi i neznámi, ktorí ma povzbudzovali počas pretekov boli úžasní a zanechali vo mne neskutočný pocit radosti z tejto udalosti a nášho mesta. Myslela som si, že počas pretekov príde nejaká kríza, ale našťastie nič také sa nestalo. Dobehla som do cieľa po 11 hodinách a 40 minútach šťastná a usmiata. Cítila som unavené nohy, ale v podstate som bola úplne v pohode. Stala som sa vicemajsterkou Slovenska v dlhom triatlone. Nič sa pocitu dobehnutia do cieľa nevyrovná, zvíťazíte sami nad sebou a z toho môžete čerpať veľa energie. Za tie boľavé dni to stojí. Vážim si, že som trať prešla, že ma moje telo nesklamalo. Pre takéto momenty sa oplatí byť na tomto svete a bojovať až do konca.

 

Zdroj foto: Jana Beňačková



Napíšte komentár

Presvedčte sa prosím, že ste vložili všetky požadované informácie označené hviezdičkou (*) . HTML kód nie je povolený.

Pošlite nám článok

Máte zaujímavé informácie

 

Chcete sa podeliť s informáciami z oblasti rodiny, tehotenstva, výchovy, školstva, bývania, krásy či zdravia?

Prihláste / registrujte sa a pridajte článok na web. Je to pre Vás zložité? Pošlite nám článok mailom na redakcia@rodicom.sk

Ste prihlásený? Pošlite článok.

Rastieme s Hipom

Prev Next