Julinka nám zomrela a ja nevládzem

Stalo sa to pred rokmi, no mne sa to zdá, akoby to bolo len včera.. Odvtedy, čo zomrela Julinka, nenávidím svoje telo.

Všetko malo byť inak. S Matúšom sme sa tak milovali. Po ôsmych rokoch (!) snaženia som konečne otehotnela. Všetci nám blahoželali, a tak sme sa tešili na maličkú, že mi ani nevadilo, že som takmer celé tehotenstvo strávila v nemocnici. Otvárala som sa a tak som mala postarané o program. Veď predsa prvorodička v 38-ke, to sa už musí rátať s ťažkosťami. Bola som ohučaná zo slovenských seriálov, ktorými som si krátila dlhé obdobie čakania. Keď nám povedali, že to bude baba, takmer som sa rozplakala od šťastia. Háčkovala som ružové čiapočky, topánočky.... No odvtedy, čo zomrela nemôžem ružovú ani vidieť...

Všetko bolo v poriadku. Cisársky som mala naplánovaný dva týždne pred termínom pôrodu. Veď taká stará predsa nemusím trapošiť s "prirodzeným pôrodom." Teda aspoň to mi povedal lekár, keď som sa spýtala, či to nemôžem skúsiť prirodzene. Nie, nemôžem a basta.

Vybrala som si spinálnu anestézu, túžila som čo najskôr vidieť maličkú. Muž nervózne stepoval po chodbe, počítal sekundy, kým započuje plač našej Julinky. Všetci na nás mysleli. Moji aj jeho rodičia plus všetci priatelia na Facebooku, ktorým dal Matúš vedieť, že dnes sa stane otcom.

Čakal na plač. Čakal, no plač neprišiel. 
"Čo sa deje?!" jačala som, no nikto mi neodpovedal. Malú začali oživovať a keď videli, že ma chytá hystéria a snažím sa vytrhať si z rúk hadičky, preniesli ju do vedľajšej miestnosti. 

"Všetko bude v poriadku, niektorým detičkám trvá dlhšie, kým sa nadýchnu," vysvetľovala mi akási sestrička, no ja som jej neverila. Revala som, zatiaľ čo mi zašívali brucho. Ako vlkovi z tej rozprávky. Žiadnemu dieťaťu netrvá desať minút, kým sa nadýchne. Keď za mnou prišla doktorka, ktorá ani necítila potrebu sa predstaviť, vedela som, že je zle.

"Je nám to ľúto. Dievčatko sa narodilo mŕtve,"  skonštatovala a aby nemusela čeliť mojim slzám, odišla preč. Nikto mi však nevedel povedať prečo. Hovorili niečo o statočnosti a sile. Na moje otázky som dostávala odpoveď: "Veď to sa stáva!"

Áno, stáva sa, ale nie dlhoročným snažilkám, ktoré už ďalšiu šancu nedostanú. Z pôrodnice ma prepustili hneď v deň, keď som sa dokázala postaviť. Veď aj tak som tam bola zbytočná! Telo si veselo produkovalo mlieko, krvácalo si a všetko nasvedčovalo tomu, že som matka. Prečo niekto nepovedal môjmu telu, že nech sa spamätá? Veď moja Julinka skončí v studenej jame. Už prešlo takmer 5 rokov, no stále to bolí. Matúš to nezvládol, rozišli sme sa. Asi mal po krk môjho plaču. Neverím, keď niekto vraví, že tá bolesť prejde, pretože stále bude mojou súčasťou. Rovnako, ako aj Julinka.

Zdroj: mamička malej Júlie

Naposledy zmenené pondelok, 15 máj 2017 20:19

Zdieľajte článok

Autor

Michaela



Napíšte komentár

Presvedčte sa prosím, že ste vložili všetky požadované informácie označené hviezdičkou (*) . HTML kód nie je povolený.

O nás

Portál Rodičom.sk je určený pre rodičov s deťmi. Týmto sa zameriava na širokú cieľovú skupinu jeden milión ľudí. Ponúka nielen praktické rady pri výchove detí, tehotenstve, školákoch či tínedžeroch, ale aj recepty, video návody a rady, diskusie...

Newsletter

Chcete viac skvelých článkov? Zadajte vašu adresu a pošleme vám ich...

Kontakt

Chcete sa niečo opýtať, poslať článok? Napíšte nám na: