Katka a noví susedia - rozprávka

Ako by ste vysvetlili deťom, že vedľa vás žijú "iní" ľudia? Skúste aj prostredníctvom rozprávky 


Pred domom Katkiných rodičov zastalo staré auto. Také, aké kedysi dávno vlastnil Katkin dedko. To dedkove voňalo kyslou kapustou. Raz sa mu podarilo prevrhnúť v ňom celý súdok. To bolo smradu! Babka síce najprv bedákala, aká to je galiba, ale neskôr s dedkom často spomínala n túto príhodu.
„Ktovie, či aj toto oranžové autíčko tak vonia,“ zaujímala sa Katka. Vždy, keď videla ľudí, vymýšľala si o nich príbehy. Uvažovala nad tým, kam idú, či sa majú s kým hrať a prečo sa stále niekam ponáhľajú. Veď svet je také nádherné miesto, plné zázrakov a prekvapení. Netreba kvôli ním ani chodiť do kina.
„Katka, poď mi pomôcť miešať cesto na palacinky,“ zavolala ju mamina, pretože vedela, že Katka veľmi rada maminke pomáha.
„Mami, za chvíľočku! Ale ak môžeš, poď ty sem. Niečo sa deje.“ Katka si prilepila zvedavý ňufáčik na okno. Na chodníku sa začali zbiehať ľudia a niečo si medzi sebou šepkali. Podľa výrazu ich tváre, Katka pochopila, že sa nerozprávajú práve o šťastí. Nakoniec uvidela, čo ich tak zaujalo. Z auta vystúpila netradičná rodina. Teta mala na hlave takú čudnú šatku, ktorú Katka ešte nevidela. Možno áno, v televízore, ale to sa neráta. Na to, že mala štyri rôčky, bola veľmi vnímavá. Preto si hneď všimla smútok v očiach chlapčeka, ktorý sa skrýval za mamine nohy. Tie oči! Smútok v nich bol neznesiteľný.
„Prečo sú tí ľudia takí smutní?“ spýtala sa Katka maminky, keď prišla za ňou, aby ju pohladila po strapatej hlávke.
„To sú imigranti,“ povzdychla si mama.
„Čo to znamená?“ Slová sú len slová a nie každému Katka rozumela. Preto skôr dávala prednosť pocitom. Veď slovami sa predsa nedá všetko vyjadriť. To je predsa logické!
„Sú to ľudia, ktorí nemajú kde bývať. Pochádzajú z krajiny, kde je vojna. Ľudia sa tam zabíjajú navzájom. To je veľmi, veľmi zlé. Preto prišli hľadať pomoc a podporu,“ vysvetlila jej mamina.
„Zabíjajú sa? Ale veď všade sa hovorí, že život je dar!“ Katka nechápavo zavrtela hlavou. Dospelí niekedy chcú toľko vecí. Aby nepľula a aha! Tamten ujo si práve odpľul na chodník. A povedal veľmi škaredé slovo. Katka naozaj niekedy tých dospelákov nechápala.
„Je. Len niektorí ľudia to nechápu. Tí, ktorí chcú vojnu. Lebo Katka, zapamätaj si. Vojna nemá víťazov, len obete.“
„A kde teraz pôjdu?“ Katka nemohla spustiť oči od smutného chlapčeka. Neplakal. Akoby zabudol, čo sú to slzy. Len tupo hľadel pred seba.
„Budú to naši noví susedia. Aj ocko vravel, že tu budú bývať.“ Katke poskočilo srdce od šťastia. Na ich ulici nebývali žiadne deti. Len tie veľké, ktoré nemali záujem hrať sa s maličkou Katkou. Radšej svoj voľný čas trávili s očami zapichnutými do telefónu. Ale ten chlapček, snáď by mohol byť jej kamarát. Pani so zvláštnou šatkou vzala chlapčeka za ruku. V druhej držala nejaké igelitové vrecia. Za ňou išiel ujo, ktorý mal akýsi dlhý nos. Katke to pripadalo smiešne. Ale rodinka sa vôbec nesmiala. Keď Katka cez okno videla, kam idú, zarazila sa. Nebodaj nejdu do toho prázdneho domu? Roky tam už nikto nebýval, záhrada bola prerastená tŕním a burinou a šuškalo sa, že vraj tam straší.
„Mami, ale tam sú strašidlá!“ vyhŕkla Katka zdesene.
„Katka, strach dokáže urobiť z komára somára. Ten dom je síce starý, bez vody a elektriky, ale určite tam nestraší,“ zasmiala sa mamina.
„Poď, ideme robiť palacinky. A dones mi ešte jedno mlieko z komory, budeme ho potrebovať,“ šibalsky žmurkla na dcérku.

„Mami a pre koho je toľko palaciniek?“ Katka vedela zatiaľ počítať len do desať, no tých palaciniek bolo oveľa viac.
„No, skús hádať, moja hlavička,“ usmiala sa mamina. Vedela, čo musí urobiť. Keď príde dobrý nápad, treba ho hneď zrealizovať. Inak jej strach nedokáže zaklopať na dvere nových susedov.
„To je pre nich?“ Katke sa potešila. Kým si mama stihla dať dole zásteru, vbehla do svojej izby. Z police vzala plyšového macíka. Síce na jedno oko až tak dobre nevidel, ale vedel skvele strážiť detské tajomstvá.
„Dám mu ho,“ zaumienilo si dievčatko.
„Alebo radšej tú stavebnicu? Tá ma aj tak nebaví,“ zrazu si nevedela predstaviť rozlúčiť sa s ušatým kamarátom. Tá stavebnica – to je pekná blbosť. Pre malé deti, nie pre štvorročné škôlkárky.
„Nie!“ dupla si. „Rozhodla som sa dať macíka, tak ho dám. Bude mi stáť za to, aby bol šťastnejší. A určite aj on má svoje tajomstvá.“
„Katka, chceš ísť so mnou?“ zakričala mamina, keď otvárala vchodové dvere.
„Jasné, už idem.“

Cesta k susedom netrvala dlho. Veď susedia len málokedy bývajú ďaleko od seba. Ľudia, schovaní za záclonami, sa nechápavo pozerali na Katku a maminku.
„Kam sa to vybrali? A s celou hŕbou palaciniek?!“ Dievčatá sa však nebáli a zaklopali na dvere. Nikto im neotváral.
„Čo sa deje?“ spýtala sa Katka.
„Asi sú vyľakaní. Nemajú za sebou ľahké obdobie. Ale vieš čo, môžeme im nechať darčeky pred dverami. Určite sa potešia.“
Keď sa Katka pri návrate do domu pozrela cez okno, macík aj tanier s palacinkami zmizli spred dverí. Onedlho zazvonil Katkinej mame telefón:
„To prečo ste tam išli? Nebáli ste sa?“ To volala teta Jana, ktorá bývala oproti.
„Nie. Sú tu sami, nikoho nepoznajú,“ nedala sa mama a Katka bola na ňu taká hrdá. Už neraz si všimla, že ľudia sa najviac boja neznámeho. A potom zistia, že je to celkom fajn. Na druhý deň teta s čudnou šatkou nesmelo zaklopala na ich dvere.
„Mama, môžem ja?“ Katka bežala otvoriť.
„Teta, ja som Katka. Kde máte chlapčeka?“ Teta sa však len bolestivo usmievala a gestami jej niečo naznačovala.
„Katka, oni nám nerozumejú,“ maminka sa objavila za Katkou a na pani sa usmievala. Tá jej vracala tanier a do rúk jej vtisla malú púpavu.
„Ale rozumejú,“ trvala si Katka na svojom. Dobro je predsa rovnaké vo všetkých jazykoch.
„Hello,“ pozdravila sa. Bola hrdá na to, že v škôlke sa učia po anglicky a vedela aspoň pár slov.
„Hi,“ povedala teta. Usmiala sa síce na Katku, ale jej oči sa nesmiali.

O pár dní po príchode nových susedov sa Katka dozvedela meno malého suseda. Volal sa Ahmed. Riadne nezvyčajné meno. Najprv ju vystrašene pozeral spoza kríkov a veľmi sa bál. Nákladného auta, ktoré prešlo okolo, prílišného kriku na ulici a dokonca aj dedinského rozhlasu. Každým dňom sa však čoraz bližšie približoval k malej susedke. Keď uplynul čas, ktorý dokáže vyliečiť všetky zranenia, deti sa začali spolu hrať.
Obyvatelia malej dediny sa spočiatku vyhýbali novým obyvateľom. Len prstom ukazovali na dom, v ktorom bývali cudzinci, ktorý robili toľko rozruchu. No Katkini rodičia sa nebáli urobiť prvý krok. Začalo to palacinkami. Neskôr Katkina mama kúpila chlapcovi zopár teplákov. Jej ocko zas začal čistiť krovie, ktoré rástlo pred domom.
„Počúvaj ma! Takto to bude trvať celú večnosť!“ povedal ho ujo Fero, ktorý jazdil na obrovskom náklaďáku. Ocka, ktorý lepšie písal na počítači než rúbal drevo, odsunul nabok, chytil do ruky sekeru a skúsenými pohybmi zneškodnil tŕnistý krík.
„Aby sa ten malý nepopichal,“ zdôvodnil. Ani ostatní ľudia sa nedali zahanbiť. Jedna pani si všimla, že s cudzinkou majú podobné postavy. Preto jej pred dvere dala balík úhľadného oblečenia. Takto sa ľudia postupne začali pridávať. Niekto priniesol vajíčka, iný pooral záhradu, vidiac, ako sa ženušky trápia s motykami. Každý prispel svojou troškou a dobro sa začalo šíriť ako reťazová reakcia. No i tu sa našla výnimka. Bol ňou ujo Aladár. Starý pán, najbohatší muž v dedine.
„Prečo im dávate niečo zadarmo? Mne v živote nikto ani pohár vody nepodal! Všetko, čo mám, som si zarobil svojou poctivou robotou!“ Hneval sa a posielal na cudzincov anonymné listy. Vraj sú neporiadni, robia neplechu a nechodia do kostola. Nevedel rešpektovať ich vierovyznanie.
„Mami, veď to je smiešne, ako sa ten ujo stále hnevá. To mu naozaj nevadí, že je sám?“ spýtala sa Katka maminy.
„Je to smutné, Katka. Ale je to jeho voľba a my ju musíme rešpektovať.“
Konečne prišlo leto. Katka s Ahmedom sa pomaly ale isto spriatelili. V chlapcových očiach sa občas ešte mihol strach. Ale s Katkou bol rád. Čo si nevedeli povedať slovami, povedali si rukami-nohami. No jeden deň sa stalo niečo zvláštne. Na ceste bol poriadny ruch.
„Čo sa to deje?“ Katka s Ahmedom sa okamžite prestali hrať.
„Pomóóóc! Aladár odpadol, zle je! Volajte doktora!“ Na ulicu vybehla suseda starého pána, ktorá ho našla nevládneho ležať v záhrade.
„Dada!“ zavolal Ahmed. „Doctor!“ vysvetlil Katke. Jeho otec nelenil. Vybehol z domu s lekárskou taškou v náručí. Utekal za Aladárom. Ako sa ukázalo, prišiel v poslednú chvíľu. Starému Aladárovi prišiel na pomoc.
„Pomáhať sa oplatí,“ povedala Katka mamine. „Nikdy nevieš, kedy tú pomoc budeš potrebovať,“ usmiala sa a utekala na dvor. Čakal ju tam totiž nový kamarát. A Aladár? Doktori bol do konca života zaviazaný za záchranu života. Veď to je to najcennejšie, čo máme.

Naposledy zmenené pondelok, 20 marec 2017 10:25

Zdieľajte článok

Súvisiace položky (podľa značky)

Autor

Michaela



Napíšte komentár

Presvedčte sa prosím, že ste vložili všetky požadované informácie označené hviezdičkou (*) . HTML kód nie je povolený.

O nás

Portál Rodičom.sk je určený pre rodičov s deťmi. Týmto sa zameriava na širokú cieľovú skupinu jeden milión ľudí. Ponúka nielen praktické rady pri výchove detí, tehotenstve, školákoch či tínedžeroch, ale aj recepty, video návody a rady, diskusie...

Newsletter

Chcete viac skvelých článkov? Zadajte vašu adresu a pošleme vám ich...

Kontakt

Chcete sa niečo opýtať, poslať článok? Napíšte nám na: