Správna výchova: Nepredpokladajte, komunikujte!

Predpokladanie je jedným z častých zdrojov nedorozumení a niekedy i konfliktov v rodine. Prečo uťahaná mamička narieka: „No ale ja som si myslela, že mi aspoň pomôžete s prádlom, keď máme ísť na chalupu?!“

Veď stačilo jednoducho a priamočiaro požiadať: „Prosím vás, deti, zoberte si a poskladajte veci, aby sme stihli prísť na chalupu včas…" Nepredpokladajte! Komunikujte!

Porekadlo „nemému decku ani vlastná mať nerozumie“, platí totiž aj naopak.  Nemej matke ani vlastné deti nerozumejú. Aj preto vo výchove platí, že lepšie než predpokladať, že manžel či deti pochopia vaše myšlienky, je im priamo povedať, čo si prajete. Inak sa totiž ľahko môže stať, že budeme sklamaní zo správania svojich najbližších, pretože sa nebudú chovať tak, ako predpokladáte.

Predpokladanie je totiž niečo, čo sa deje vo vašej hlave, ale nik iný to nevidí. Často je preto sprevádzané myšlienkami typu: „No, ale ja som si myslela…“ alebo „Je predsa jasné, že som to myslela takto…“ Ako často bývame sklamaní, keď chovanie dieťaťa alebo partnera nezodpovedá našim predstavám! Dotyčný, ktorý vás takto sklamal, potom býva často považovaný za hlúpeho alebo nekompetentného alebo si dokonca myslíme, že to robí schválne…

Mylná domnienka
Predpokladanie je založené na domnienke, že isté veci sú jasné a nie je potrebné o nich komunikovať. To je ale mylná domnienka. Zatiaľ čo v asertivite ide o to ísť si za svojím, ale nechať druhých „žiť podľa svojho“, v klasickej komunikácii, na ktorú je väčšina z nás zvyknutá, ide väčšinou o presadenie svojho na úkor niekoho druhého. A predpokladanie je len ďalší mechanizmus, ako v dieťati (partnerovi, kolegovi) vyvolať zlé pocity, že sa nechová, ako si želáme alebo predstavujeme. Výrok: „Ale to sa predsa nerobí!“ má v podtexte: „Ak to nevieš, si hlúpy!“

Dať deťom dopredu pravidlá
Lepšie než predpokladať a byť potom opakovane sklamaný, pretože „do hlavy nám nikto nevidí“, je dať deťom pravidlá. Štrnásťročná Maruška si napr. chce vziať do školy v prírode mobil, hoci špeciálne mobily nie je doporučené si brať zo sebou. Pokiaľ  predpokladáme, že nakoniec "dostane rozum" a mobil nechá doma a v hlave si prípadne dokonca prichystáme sankciu (napríklad strhnuté vreckové), pokiaľ jej ho tam niekto ukradne, škodíme sebe aj jej.  Dá sa to napríklad ošetriť takto: "Dobre, berieš si ho so sebou na vlastné riziko. Pokiaľ  tam oň prídeš, nový nedostaneš. Môžeš si potom kúpiť nový mobil z vlastného vreckového.“ To je fér a dieťa má navyše pocit, že sa môže samostatne rozhodnúť.

Niekoľko príkladov
Uvediem ešte niekoľko praktických domácich pravidiel, ktoré môžu byť inšpirujúce:

Pravidlo prvé: Školské povinnosti majú prednosť pred domácimi prácami. To znamená, že keď má Jožko veľa úloh a učenia, je zbavený napríklad povinnosti umyť po večeri riad. (V takom prípade ale potom nie je fér vzdychať: "Ale ja som si myslela, že ten riad predsa len utrieš.")

Pravidlo druhé: Hranie nie je ospravedlnením za neplnenie domácich povinností, škola áno. Napríklad, keď Martinka kvôli hraniu nevynesie kôš, je to zle, keď preto, že má veľa úloh, je to prepáčené.

Pravidlo tretie: Pri sporoch rozhodne dospelý. Ak sa nebudete môcť napríklad so svojím puberťákom dohodnúť, či máte ako dospelý právo veta, radšej nepredpokladajte, že on sám nakoniec „predsa musí pochopiť“, že máte pravdu. Verte, že nemusí…

Pravidlá stanovte vopred
Všetci si iste prajeme, aby z našich detí boli raz spokojní a zodpovední dospelí. Stanovovaním pravidiel a pozorovaním vlastných predpokladov im to môžeme poriadne uľahčiť. Pravidlá sú nesmierne dôležité, ale fungujú, len keď sú stanovené vopred. Rozhodne nie je dobré dať „pravidlo“, keď už je vlastne trestom: "Taaak, pretože si si zničil autíčko, nedostaneš vreckové." Ale je dobré mať pravidlo: "Pokiaľ si vlastnou nedbalosťou zničíš hračku, novú nedostaneš."
Je dobré doplňovať nové pravidla podľa toho, ako deti rastú, i ako rastú naše nároky a ako sa vyvíjajú naše domáce pravidlá a ako sa vyvíja naše súžitie.

Ako zatočiť s predpokladmi
Nedávno jedna pani odchádzala z môjho dvojdenného kurzu s objavom: "Aha, tak som zistila, že najlepšie je nič si o ničom nemyslieť a na všetko sa ako blbec spýtať!" Áno, i takto môže znieť "návod" ako zatočiť s predpokladmi. Rozhodne ale premýšľajme o sebe, o svojich cieľoch, aj o tom aký chceme mať vzťah so svojmi deťmi, ale nepredpokladajme (teda nemyslime si), že sa deti budú nejakým určitým spôsobom chovať. V tom ich musíme viesť a neustále im veci opakovať, žiadať, stanovovať pravidlá.

Ing. Eva Mizerová (Děti a my), autorka vedie Kurzy komunikačních dovedností a osobního rozvoje.

Naposledy zmenené nedeľa, 15 júl 2012 12:23

Zdieľajte článok




Napíšte komentár

Presvedčte sa prosím, že ste vložili všetky požadované informácie označené hviezdičkou (*) . HTML kód nie je povolený.

O nás

Portál Rodičom.sk je určený pre rodičov s deťmi. Týmto sa zameriava na širokú cieľovú skupinu jeden milión ľudí. Ponúka nielen praktické rady pri výchove detí, tehotenstve, školákoch či tínedžeroch, ale aj recepty, video návody a rady, diskusie...

Newsletter

Chcete viac skvelých článkov? Zadajte vašu adresu a pošleme vám ich...

Kontakt

Chcete sa niečo opýtať, poslať článok? Napíšte nám na: