Odvrávajúci pubertiak: rozkymácané vnútro plné neistoty

Časté zmeny nálad, tvrdohlavosť, nevyrovnanosť, výbuchy zlosti striedajúce sa s obdobím smútku, odvrávanie, vyhýbanie sa rodičom, túžba po nezávislosti, potláčanie autority starších, nadmerná kritika okolia a seba samého. Diagnóza: adolescencia!

Životné obdobie poznačené prechodom od dieťaťa k dospelému pre väčšinu tínedžerov predstavuje náročný a často i bolestivý zápas so sebou samým. Niekedy sa prejavuje až  komplexami menejcennosti.

Zvláštne správanie majú na svedomí fyziologické zmeny, kedy pod vplyvom nadmerného vylučovania pohlavných hormónov to mladým adolescentom doslova „hádže“. Práve teraz človek berie život akosi vážnejšie, vážnejšie sa ním zaoberá, ale najmä vážnejšie sa zaoberá sám sebou. Musí byť populárny medzi rovesníkmi, dobre vyzerať a páčiť sa opačnému pohlavia, byť dobrý v športe, v tanci a zároveň stíhať aj školské povinnosti. Sebavedomie pod tlakom zvýšených nárokov okolia a okolností sa otriasa v základoch. Do konfliktu sa dostáva fyzická zrelosť a psychika, ktorá ukrýva ešte stále dieťa. Pod maskou odvrávajúceho a hrdého „pubertiaka“, ktorý pojedol vsetku múdrosť sveta, je skryté rozkymácené vnútro plné neistoty so sebou samým.

Komplex menejcennosti – prechodná záležitosť či trvalý hendikep?
Keďže v tomto období mladí obvykle pôsobia ako mimozemšťania a celkovo odmietajú normálne komunikovať, je veľmi ťažké zistiť, čo ich trápi, aké boje sa v ich dušiach odohrávajú. Môže ísť o dočasné pociťovanie zníženého sebavedomia, ktoré sa zas vráti do normálu po odznení adolescentných búrok. Podráždené reakcie na kritiku, plač či zlosť pri výčitkách a poúčaní dospelých, splín z nešťastnej lásky sú vlastné a charakteristické takmer pre každého adepta na dospelosť. Je pochopiteľné, že pod náporom novej reality, kedy vonkajší svet ponúka viac slobody a možností, ale zároveň aj viac nárokov a povinností, stráca pôdu pod nohami a vieru v seba („Toto nezvládnem, nedokážem!“). Nové možnosti totiž predstavujú voľbu a z toho prameniaca sloboda je podmienená nutnosťou niesť za svoje činy zodpovednosť. A práve obava zo zodpovednosti je tou ťarchou, ktorá mládež môže zneistiť. Avšak len dočasne do doby, kedy fyzickú dospelosť dobehne aj zrelosť psychická a všetko sa opäť dostane do správnych koľají.

O skutočnom komplexe menejcennosti možno hovoriť len v prípade trvalej poruchy vnímania vlastnej hodnoty.  To znamená, že pocit vlastnej menejcennosti nevyviera len z dosiahnutia istej vekovej hranice, ale je zakorenený oveľa hlbšie a teda aj jeho základ bol položený dávno pred dosiahnutím adolescentného veku. Už počas vnútromaternicového vývinu, kedy plod prežíva psychickú zaťaž a stres spolu s matkou, dieťatko vycíti, či je želané a chcené. Skryté vedomie toho, že „matka sa ma chcela zbaviť“, môže prerásť v celoživotnú traumu. A ďalej je to výchova a atmosféra v rodine, do ktorej sa narodíme.

Zdravé sebavedomie sa vyvíja len v zdravom a harmonickom prostredí. Naopak, citovo chladná výchova, podmieňujúca prejavy „lásky“ zásluhami, výchova spočívajúca na trestoch, kritike, znevažovaní, zaznávaní, výčitkách bez možnosti vyslovenia a presadenia vlastného názoru na sebahodnotení určite nepridá. Vnútornú pohodu značne narúša aj nestabilita rodinného prostredia. Dieťa intenzívne pociťuje krehkosť domáceho zázemia a oddelenie rodičov od seba uňho vyvoláva veľké pochybnosti a otázky: Ak ma opustil otec, spraví to aj mama? Nie som hodný jeho /jej lásky? Opustil/a ma, lebo pre neho/ňu  nič neznamenám? Navyše ak jeden z rodičov doma chýba, dospievajúci syn či dcéra prichádzajú o dôležitý zdroj informácií o vlastnom obraze, hodnote, kladoch.

Rodičia, medzi ktorými nefunguje normálny vzťah, často majú nevedomú tendenciu vyvolávať v deťoch pocity viny a hanby. Nespokojnosť zostávajúceho rodiča s druhým rodičom u nich vyvoláva pochybnosti o vlastnej vnútornej cene. Najmä ak dochádza k prirovnávaniu dieťaťa (napr. syna) k neschopnému a nemožnému rodičovi (otcovi). Bremeno traumy je tu dvojnásobné, na jednej strany vina, pretože „som taký, aký som“ a na druhej strane hanba - „som ako otec, ktorého matka neľúbi“. A zároveň sa hanbí i obviňuje seba samého z nepriateľských pocitov voči obom dospelým. Veľmi zlou devízou pre mladého človeka je i neslávne známa povesť rodiča klamára, podvodníka, alkoholika, narkomana, hulváta, agresora, či čudáka. Tínedžer sa zaňho hanbí a trpí pocitmi menejcennosti.

Človek v období dospievania, kedy sú preňho rovesnícke vzťahy dôležitejšie ako kedykoľvek predtým a potom, veľmi citlivo prežívajú aj zlú ekonomickú alebo sociálnu situáciu rodiny ako nemožnosť vyrovnať sa solventnejším spolužiakom, zdieľať spoločné záujmy a aktivity. Problémom sa môže stať i obyčajné pozvanie na návštevu do skromného príbytku. Prakticky akákoľvek odlišnosť sociálneho postavenia, statusu, rasy, národnosti, sexuálnej orientácie, či telesný alebo zdravotný handicap môže dlhodobo deformovať nazeranie na hodnotu vlastnej osoby.

Máte doma chodiace klbko komplexov?
Hoci veta „mám zo seba komplexy“ je u tinedžerov pomerne bežná, k diagnostikovaniu skutočnej „zakomplexovanosti“ je potrebných viacero ukazovateľov. Subjektívne prežívanie nedostatočnej sebaistoty sa totiž zákonite prejavuje v objektívne pozorovateľnom správaní. Typickým prejavom je utiahnutosť, nesmelosť, nesamostatnosť a celkovo pasívne správanie bez schopnosti asertívnej komunikácie.

V kruhu rovesníkov je mladý človek vystrčený do pozície slabého článku - „outsidera“. Lipne na domácom prostredí bezpečného prístavu, priateľov má málo, hoci po nich túži, no na druhej strane ich odháňa zo strachu pred odhalením citlivého „ja“. Môže sa zraniť, ak prejavuje príliš veľa dobroty, láskavosti a naivity, ktorá sa obráti proti nemu. Nezriedka sa takýto jedinec stáva obeťou šikany rovesníkov.

Sklamania z medziľudských vzťahov iba upevňujú podkopanú vieru v seba. Ohrozené sú i vzťahy s opačným pohlavím, ktoré nositeľ nízkeho sebahodnotenia z hanblivosti a nedôvery vo svoju mužnost/ženskost buď nenadväzuje vôbec, alebo ich nadväzuje veľmi skoro alebo veľmi často. Frustrácia nahromadená z neuspokojených túžob po ľudskej blízkosti môžu v najhoršom prípade prerásť až do sexuálneho predávania sa a promiskuity v snahe vybudovať si sebavedomie „aspoň na chvíľu“ v prechodných vzťahoch.

Adolescentný vek je príznačný aj pre prvé experimenty s ľahkými drogami ako je cigareta, marihuana, či alkohol. Účinkami týchto látok sa snaží mladý muž alebo dievča navodiť do stavu umelého sebavedomia. Závažným sa stáva ich nadmerné požívanie. V inom prípade nespokojnosť so svojim okolím jednotlivec obracia do seba a môže vyústiť až v nenávisť seba samého za to, že nie je schopný svoj život zmeniť. Najmä u dievčat sa stále častejšie objavuje nespokojnosť so svojim zjavom a telom prerastajúca až do klinických diagnóz bulímie a mentálnej anorexie. Fakt, že sa dievča nepáči sama sebe v skutočnosti vyvoláva príliš autoritatívny rodič, ktorý hodnotu dcéry meria jej výkonmi a úspechmi.  Sprievodným javom všetkých prejavov sebazničujúceho správania (utiahnutosť, promiskuita, poruchy prijímania potravy, závislosti) je aj hlboký smútok, úzkosť a  depresia.

Tínedžer s decimovaným sebavedomím sa však môže prejaviť aj v úplne opačnej podobe, kedy komplex menejcennosti nasilu vyvažuje akýmsi komplexom nadradenosti – teda násilným, agresívnym správaním voči druhým. Stáva sa tak páchateľom šikany spolužiakov, pretože len premieta to, čo zažíva sám doma. Tí, čo sú agresívni v kruhu rovesníkov, sú totiž často vystavení agresii a despotickej výchove v rodine. Pocit nadradenosti si možno uzurpovať aj zaznávaním a pokorovaním druhých s cieľom očierniť ich osobu a povesť. Také správani sa nazýva mobing.

Človek ohovára za chrbtom a vlastné podkopané sebavedomie si falošne buduje na manifestovanej neschopnosti druhých. Teší ho, ak vidí osoby z okolia v poníženom postavení a na ich úkor môže sám profitovať.  Ďalším príkladom devastujúceho správania vyplývajúceho z pokriveného obrazu seba je skupinové chuligánstvo, potulovanie, páchanie kriminálnej činnosti. Aktivity bandy sú vedené vodcom skupiny, ktorý pre ostatných predstavuje prirodzenú autoritu v protiklade s autoritou rodičov, ktorú zápalisto odmietajú. Člen v náhradnom prostredí hľadá to, čo mu chýba doma, teda sebapresadenie, pohodu, vzrušenie. Partia je pre neho prostredím, kde zisťuje, že hoci doma je rodičmi nevidený, nevypočutý, nepodstatný, tu môže ukázať, čo vie a získať na dôležitosti.

Porucha sebavnímania dospievajúceho by nemala ostať nepostrehnutá
Štádium adolescencie znamená mnoho úskalí pre deti i rodičov. Kedže práve teraz býva vzájomná komunikácia pomerne náročná, je ťažké dopátrať sa, čo vlastne možno pre potomka urobiť a ako mu pomôcť. Pozornému rodičovi by však nemalo uniknúť, že problémom nemusí byť len „plieskanie pubertou“, ale že správanie dieťaťa je dôsledkom dlhodobého psychického trápenia sa. Mal by si položiť otázku, či vo výchove urobil pre neho všetko, čo mohol, a či sa sám nepričinil o vznik neodstrániteľných škôd na jeho duši.

V každom prípade platí pravidlo: nikdy nie je neskoro. Ak ste dlho tápali, čo robiť a váhali urobiť prvý krok, vedzte, že citlivý rozhovor je tým najlepším riešením a tento krok musíte spraviť vy. Po mnohých sklamaniach zrejme vášmu adolescentovi príliš do reči nebude. Cez „kamenný múr“ zarytej mlčanlivosti sa dostanete len veľmi empatickým prístupom a trpezlivosťou. Rešpektujte, ak sa s vami nebude chcieť o svojom prežívaní hneď rozprávať, uznajte, že je to pre neho ťažké. Vyčkajte, kedy sa bude chcieť zveriť sám. Ak k tomu dôjde, dajte najavo, ako si to vážite.

Pozor na vnucovanie svojich rád a predstáv o najlepšom riešení problému či poúčanie („mal by si si uvedomiť, že to takto ďalej nejde“)  a citové vydieranie („svojim správaním nám ubližuješ, nevieme, čo si o tom máme myslieť“). V komunikácii prevezmite na seba rolu partnera, priznajte, že ste spravili chybu a teraz ju chcete napraviť. Prelomia sa ľady a uvoľnia sa potláčané emócie. Preukážte dieťaťu, že mu chcete naozaj pomôcť, a hlavne, že ho ľúbite, také aké je, chápete ho a ste tu pre neho. V obzvlášť ťažkých prípadoch neprimeraného sebaobrazu prejavujúceho sa v klinických poruchách ako depresie, závislosti, anorexia, je nutné okamžite vyhľadať odbornú psychologickú alebo psychiatrickú pomoc.

Zdieľajte článok




Napíšte komentár

Presvedčte sa prosím, že ste vložili všetky požadované informácie označené hviezdičkou (*) . HTML kód nie je povolený.

O nás

Portál Rodičom.sk je určený pre rodičov s deťmi. Týmto sa zameriava na širokú cieľovú skupinu jeden milión ľudí. Ponúka nielen praktické rady pri výchove detí, tehotenstve, školákoch či tínedžeroch, ale aj recepty, video návody a rady, diskusie...

Newsletter

Chcete viac skvelých článkov? Zadajte vašu adresu a pošleme vám ich...

Kontakt

Chcete sa niečo opýtať, poslať článok? Napíšte nám na: